Ako už býva dobrým zvykom, pršalo. Nuž ale čo, málokto z nás je z cukru ( aj keď teda Združenie nezávislých cukrárov by vedelo spomínať) a málokto z nás má schopnosti, prostriedky, ale predovšetkým chuť a čas ovplyvňovať počasie, takže zdá sa, že opäť raz neostáva našim hrdinom nič iné len zmoknúť.

Ani mladý José Pedrovič, dieťa nešťastnej náhody a nejasného pôvodu ( za čo vďačí početným milostným avantúram jeho vzácnej pani matky – inak veľmi sympatická žena) netvorí výnimku a nedisponuje prostriedkami či schopnosťami, vďaka ktorým by dokázal dážď zastaviť, alebo s božím požehnaním dokonca poslať na susednú dedinu. Treba však podotknúť, že José je napriek všetkému veľmi talentovaným študentom mágie a nedostatok prostriedkov či schopností je v jeho prípade len otázkou času. Už o pár rokov opustí brány univerzity ako novopečený kvalifikovaný mág a ako býva dobrým zvykom, problémy s nedostatkom znalostí vystriedajú problémy s nedostatkom času a chuti, lebo ako všetci dobre vieme, čas sú peniaze a za pekné počasie vám nikto s výnimkou miestneho ženského lakrosového krúžku dnes v Exode nezaplatí. A nakoľko Exodské lakrosistky figurujú v registri mestskej rady ako nezisková organizácia, bude pršať aj zajtra.

Ako už vieme, pršalo. Dážď bubnoval na sklené tabule vysokých okien miestnej Univerzity a umocňoval tak ponurú a napätú atmosféru, ktorá prvý letný mesiac panovala v každej z učební. Každý jeden študent Akadémie dôverne poznal ťažobu, ktorá sa vás bezpečne zmocnila, akonáhle ste vstúpili do ohromnej prednáškovej sály, v tomto hektickom období patrične upravenej do podoby, ktorá dávala tušiť, že najbližšie dni sa tu nebude diať nič dobrého.

José sa ponáhľal k univerzite. Čakala ho skúška z histórie Exodu a kyslá kapusta z predchádzajúce večera v spojení s nervozitou z nadchádzajúceho rána si vyžiadali svoju daň. Josému sa však včas podarilo zahnať kapustový poplach a zdalo sa, že aj keď s istým meškaním, predsa len skúšku stihne. Ako sa tak blížil k univerzite, uvedomil si, že vlastne ani nevie, kto ho má skúšať. Exodus bolo mesto so silnými tradicionalistickými tendenciami a tak mohol históriu Exodu prednášať a teda aj skúšať prakticky ktorýkoľvek z profesorov. A že ich bolo v Exode požehnane.

José si v hlave prechádzal všetkých vyučujúcich a pomaly ich zatrieďoval do troch skupín – tí, ktorí by vyhoveli, tí ktorí by tiež vyhoveli, ale lepšie, keď nebudú musieť vyhovieť a potom August Lozornus IV., externý profesor histórie sveta a dejín mágie, už postarší čarodej urodzeného pôvodu pochádzajúci z niektorého z malých južných kráľovstiev, notorický alkoholik, bonviván a vyhlásený kurevník, ktorý by nemohol vyhovieť v žiadnom prípade. August Lozornus je vyhlásenou kapacitou vo svojom odbore, držiteľ ceny Akadémie za zásluhy o rozvoj mesta, autor početných publikácií, majiteľ tučného konta v miestnej banke a držiteľ permanentky v Exodskom dome lásky, kde sa jeho profesorským výkonom nechali inšpirovať aj miestne devy a svoj najdrahší apartmán ( ten bez švábov) pomenovali na jeho počesť Katedra rozkoše... Mesto ho zbožňovalo, napokon len ťažko by hľadalo lepšieho zákazníka ako notorického hriešnika s hriešnou záľubou v ženách a alkohole a čo je podstatné, s hriešne tučným kontom. U študentov sa ale netešil rovnakej obľube. Bolo dosť problematické orientovať sa v spleti historických údajov, najmä keď miery, dátumy a počty v nich záviseli vo väčšine prípadov od množstva alkoholu, ktoré si veľavážený pán profesor pred prednáškou doprial, rovnako, ako ich nebavilo tipovať, koľko žien asi ich vyučujúci zviedol a či medzi nimi nebola aj nejaká ich príbuzná. Mimochodom, väčšinou bola...

Premočený a vystresovaný José dobehol do učebne, kde mal podať dôkaz o postačujúcich vedomostiach z histórie mesta Exodu. Miestnosť dýchala prázdnotou a opustené lavice svedčili o tom, že skúška sa už dávno skončila a José ju zmeškal. Každopádne, za stolom prednášajúceho ešte doposiaľ sedel profesor nižšieho vzrastu a veľkých kostí, ktorého ako vraví ľudová múdrosť, by bolo ľahšie preskočiť ako obísť. Kučeravý porast ledabolo posadený na hlave dával Josému tušiť, že ide o veľaváženého rektora univerzity Jána Boleslava Kladiva, odborníka Akadémie v oblasti týkajúcej sa astrálnych štúdií a vedúceho Fakulty výskumu artefaktov. „Nuž aby sme začali pán kolega“ prihovoril sa mu s prívetivým úsmevom profesor. „Ďakujem pán rektor, odkiaľ?“ „Nuž začnite od začiatku, plynulo pokračujte a na záver skončite..."

*

Bolo to dávno, veľmi dávno, možno by som v slabej chvíľke povedal až pradávno, keď sa prví osadníci s katarom vedení neznámou silou dostali do priesmyku neskôr bádateľmi pomenovaného Dračí priesmyk. Bolo známe, že za priesmykom sa nachádzajú v rámci možností vyspelé civilizácie, ale len tí najskúsenejší a najchrabrejší našli tú odvahu, aby v krutých a chladných horách vyhľadali onen priesmyk a skrz neho sa dostali do nového sveta. Poväčšinou sa jednalo o obchodníkov, ktorí sa s vidinou sebamenšieho zisku nenechali od cesty odradiť ani vyhrážkami, ani rodiacou ženou, ani slepým koňom, ktorých také drobnosti ako mráz, búrky či sneženie nemohli zastaviť na ceste za bohatstvom a pre ktorých draci, lavíny či vši neboli prekážkou, ale príjemným spestrením jednotvárnej, zdĺhavej a popravde dosť nudnej cesty. Každopádne, naši osadníci sa terigali na ďaleký sever s vidinou objavenia zasľúbenej zeme, kde sa víno valí potokom, ženy sa neokúňajú a tráva je pokiaľ možno zelenšia. Boli vyslaní ako expedícia jedného z kráľovstiev, za účelom objavovania nového sveta a vyhľadania niektorého z tamojších kmeňov, s ktorými by nadviazali diplomatické kontakty a naučili ich kultúre.

*

Jeho excelencia otec Solomon ako obvykle sedel na svojom jednoduchom, skromnom, jak sa na cirkev patrí zlatom zdobenom kresle a hlboko sústredený rozjímal nad životom, aj keď ako býva dobrým zvykom, všetci prítomní by prisahali, že zaspal, čoby aj dosvedčoval úsmev skvejúci sa na jeho anjelskej tvári, ktorý sa so životom zas tak jednoducho spájať nedal. Ale nikto neprotestoval, napokon, zopár dôvodov na úsmev tu bolo. Cisárstvo dokázalo prevziať kontrolu nad mestom a bez ohľadu na vlastnú neschopnosť sa vysporiadalo s nepriateľmi, ktorí si svojvoľne uzurpovali moc a vládu nad mestom. V spojení s divožienkami dokázali poraziť rebelantov pod vedením odvekého nepriateľa Wodena kedysi prezývaného drakobijec – dnes už za prezývku nikomu nestál, potlačili goblinské hnutie za zelenšie bažiny a čo jeho unavenú excelenciu Solomona najviac potešilo, rozprášili miestny nekromantský kult, ktorý ako vysvitlo viedol jeden z najväčších lichov histórie tohto sveta a čo viac, dokázali ukoristiť jeden z Kameňov, v ktorých Kiki Dí prechovával svoju dušu a ktorý ešte dnes večer očistným rituálom zničia.

Kameň sa rozpadol a chrám Veľkého slnka zaplavilo oslepujúce svetlo a hrozivý výkrik zabudnutých duší. Všetci obradu zúčastnení klesli v neopísateľných mukách na zem, aby sa uistili, že ešte stále majú zem pod nohami. Zatiaľ... Výkriky stonajúcich hlasov vystriedal ohlušujúci výbuch neznámej energie, oslepujúce svetlo naberalo modrastý odtieň, ktorý deformoval tvary a tam prítomní kňazi sa pomaly, ale isto prepadali do prázdna... Realita sa začala deformovať, postavy s vyjavenými tvárami splývali v neidentifikovateľné obrazy a Solomon cítil, ako jeho excelenciou prechádza energia, ktorá sa rozlieva v jeho útrobách a vyvoláva nepríjemný pocit chladu. Posledný záblesk a .. tma...

*

Keď prekonala expedícia nástrahy hôr a dostala sa von z priesmyku, okolitá krajina im vyrazila dych. Bolo to presne tak, ako si predstavovali vo svojich najodvážnejších snoch. Až na tie ženy, lebo ak by sme mali byť presní, žiadnu tam nevideli. A keď sa to tak vezme, vlastne aj v potokoch tiekla celkom obyčajná voda... Ale tá tráva, tá bola ozaj nádherná a zanechala v ich srdciach silný dojem a v ich budúcich životoch silnú alergiu. Potužení blahým pocitom, vybrali sa hľadať niektorý z tunajších kmeňov, kde by mohli zanechať civilizovaný odkaz Stredného Danusu... Ale netrvalo príliš dlho a ich predstavy o skultúrňovaní zdivočených kmeňov sa rozplynuli ako nádeje Exodského ženského lakrosového tímu na postup do semifinále, keď sa pred nimi zjavilo neobyčajne veľké mesto s vysokými štíhlymi vežami a nízkymi tučnými kvetináčmi - vyspelé mnohopočetné spoločenstvo podávajúce nezvratný dôkaz o dlhoročnej existencii rýchlonapredujúcej spoločnosti, ktorá sa tu pred mnohými rokmi usadila...

*

José si odkašľal, decentne sa pousmial profesorskému žartu a začal práve tak, ako si to vážený pán rektor rozkázal „ Nuž teda, Exodus, ako všetci dobre vieme, vznikol pred mnohými storočiami...“

Exodus vznikol pred mnohými stáročiami náhodným stretnutím, v histórii Exodu uvádzaným ako Prvý kontakt. Išlo hneď o dve významné udalosti. Prvou z nich bol náhodný stret piatich ľudí, resp. bytostí rôznych veľkostí a tvarov – elfského mága, jedného z mála šťastlivcov, ktorí prežili drowský nájazd na elfskú usadlosť v lese C´llabr´don. Potom to bola trojica dobrodruhov, ktorá sa rozhodla urobiť svet o niečo lepším a vydala sa tak hájiť princípy a ideály modernej doby. Napokon zistili, že princípy a ideály ľudského spoločenstva sa najlepšie obraňujú tam, kde žiadne spoločenstvo nie je, a tak sa vydali na dlhú cestu na ďaleký sever, pokiaľ možno čo najďalej od nenapraviteľných, neusmerniteľných a večne nespokojných ľudí. Posledným z pätice bol, ako už býva dobrým zvykom trpaslík – utečenec, večne nespokojný a uhundraný predstaviteľ tejto vznešenej rasy, odpadlík stíhaný za daňové úniky a prenasledovaný za sobášne podvody. Náhoda chcela, aby sa piati zakladatelia stretli v tento šťastný deň, s víziou lepšieho sveta opili pri ohni a ráno zobudili s príšernou opicou...

„Nebuďte uštipačný pán kolega“ napomenul rektor Josého „ aj keď, áno, je to pravda...“ Ten sa pousmial a nadviazal na predošlú reč...

Druhou a o poznanie významnejšou udalosťou bolo stretnutie s Avatarom, patrónom a defacto zakladateľom mesta Exodus. Došlo k tomu nasledujúce ráno po pamätnom stretnutí slávnej pätice. Legenda tvrdí, že po prebudení sa nad ich hlavami skvela bytosť z jasného svetla, honosná a elegantná, ktorá nechodila, nevznášala sa, ani neletela, jednoducho bola a plynula v čase. Každý z piatich zakladateľov sa neskôr s ostatnými zhodol na tom, že muselo ísť o božské vyobrazenie, pretože každý ho videl v trocha pozmenenej podobe ( čo môže mať za príčinu, že svoje výpovede podávali na sklonku života a predsa len pamäť starším ľuďom už tak dobre neslúži) a každý počul vo svojej hlave spleť nejasných a ťažko opísateľných hlasov a keď sa mu zahľadeli do očí, zračila sa v nich minulosť, jak si ju pamätali, prítomnosť jak ju prežívali a budúcnosť, jak si ju predstavovali. Avatar sa plynulým samozrejmým pohybom otočil a odchádzal od nich preč a každý z nich by prisahal, že mu pred tým v hlave zaznel povel, aby ho nasledoval...

„Rozprávate to neskonale krásne a precítene, ale skúste byť vecnejší... Viac faktov pán kolega, viac faktov...“. José sa zamrvil na stoličke, poškrabal na čele a pozrel von z okna, kde už prestalo pršať. Svietilo slnko a lúčmi osvetlené námestie hrdo vystavovalo na obdiv umelecké výjavy z bieloskvejúceho sa mramoru. Josému udrela do očí veľká, zubom času poznačená tabuľa v samom srdci námestia...

Avatar ich doviedol k veľkej bráne, dnes v Exode celkom originálne nazývanej Brána. Bola vybudovaná zo zvláštneho bieleho materiálu podobného mramoru, ale ďaleko elegantnejšieho a „vzdušnejšieho“, nad ktorým si aj trpaslík – podvodník lámal svoju malú šišatú hlavu. Pôsobila na nich podobne ako Avatar samotný, ľahko a priezračne, čisto a dokonale. Nikto z nich nevedel zreprodukovať, čo im Avatar vtedy povedal, dokonca si ani neboli celkom istí, či vôbec dačo hovoril, či to všetko neboli len predstavy v ich hlavách, ale pochopiteľne celkom nezištne sa zhodli na tom, že Avatar im nechal dokaz, v ktorom im prikázal založiť mesto, vybudovať spoločnosť, čistú a spravodlivú, ktorá by dodržiavala princípy a ideály a ktorá by žila lepší život. Spoločnosť, ktorá by fungovala pre blaho ľudstva a nie pre osobný prospech jednotlivcov. Spoločnosť, ktorá bude riadená nimi piatimi – piatimi zakladateľmi, ktorí sa zároveň stanú garantami ideálov, ochrancami poriadku a zárukou spravodlivej spoločnosti pre všetkých a každého. Avatar v nich videl silu, ktorá má moc zmeniť svet a za vybudovanie takejto spoločnosti ich bude chrániť, poskytne im útočisko pred vonkajším svetom, dá im autonómiu a nezávislosť, ale čo je najdôležitejšie, ukáže nový, dokonalejší rozmer, ku ktorému sa majú priblížiť. Ako Avatar sľúbil, tak aj vykonal. Brána, ku ktorej ich doviedol bola brána svetov, brána, ktorá aktivovaním otvorí priechod do astrálnej sféry.

„Prečo ich zaviedol práve sem, pán kolega? Ako isto dobre viete, z historických zápisov sa môžeme domnievať, že brána tu nebola vždy, že bola vybudovaná pravdepodobne Avatarom niekedy pred príchodom zakladateľov..“ spýtal sa Boleslav Kladivo a nahodil silne nepresvedčivý úškľabok, ktorý považoval za výraz typu “a mám ťa, zajac“... José, ktorý túto otázku očakával a ktorého študijným odborom bola mágia časopriestoru, dokázal pohotovo zareagovať: „Nuž ak sa nemýlim, ide o fakt, že Exodus - naše mesto je vybudované na mieste, kde sa prelínajú sféry a hranice svetov sa lámu a pretínajú. Čo v praxi znamená, že manipulácia s časopriestorom je v takejto oblasti omnoho jednoduchšia a efektívnejšia ako v bežnom svete. A konkrétne v tejto oblasti dochádza k priamemu kontaktu bežnej materiálnej sféry a sféry astrálu, preto aj naši mágovia dokážu otvoriť stabilný prechod medzi sférami za využitia média, ktoré predstavuje brána. Každopádne, nevýhodou takéhoto miesta je, že priestor sa stále vlní a mení a dostatočne silná koncentrácia magickej energie dokáže priestor zlomiť, narušiť, prípadne nechať splynúť niekoľko rôznych priestorov a tieto zmeny prebiehajú nielen v priestore ale aj v čase. Ide o takzvané časopriestorové anomálie.“

*

Otec Solomon sa zobudil a po chráme, meste a predovšetkým jeho obľúbenom kresle nebolo ani slychu ani vidu. Ležal na kope lístia v celkom obyčajnom, ničím nápadnom lese a bolo počuť celkom obyčajný, ničím zaujímavý spev vtákov. Takáto poloha však vysokému cirkevnému hodnostárovi tak celkom neprislúcha a napriek nechuti k akejkoľvek fyzickej aktivite sa rozhodol postaviť. Miesto, kde sa teraz postával mu neprišlo ničím známe, každopádne, tak skúsený a rozvážny muž, akým jeho excelencia bezpochyby bola si zachoval chladnú hlavu - čas na panikárenie bude po tom, keď zistí, čo sa vlastne deje a nájde svoje kreslo – posediačky sa panikári o čosi lepšie. Pobral sa teda naprieč lesom bez toho, aby uvažoval nad tým, kam vlastne ide, napokon on sám zvykol hovorievať, že cesta je v niektorých prípadoch dôležitejšia ako samotný cieľ. Sled nasledujúcich udalostí by niekto mohol pripisovať náhode, ale tak či onak, išlo o svätého muža a tí sa zvyknú vymykať základným štatistickým zákonom pravdepodobnosti – a tak sa stalo, že po pár namáhavých krokoch stretol svojho pomocníka, chrabrého bojovníka z rádu paladínskeho, vierozvestcu s mierne tupým, ale o to odvážnejším výrazom, evidentne rovnako prekvapeného ako bol on sám. Otec Solomon dokázal upokojiť svoju ovečku a putovali ďalej pospolu, až kým nenarazili na lesný chodník, ktorý si dobre pamätali a o ktorom vedeli, že ich zavedie rovno do mesta a po ktorom dnes ráno napokon aj kráčali. Celkom pochopiteľne sa po ňom vydali, predsa len, doma ich čakalo obľúbené kreslo.. Teda prinajmenšom otca Solomona, paladin bude musieť stáť pred dverami a strážiť.

Mesto videli už z diaľky, ale až potom, čo dorazili k mestskej bráne si naplno uvedomili rozsah škôd a daň, ktorú zaplatili za zničenie malej časti duše obávaného licha. Solomon si s hrôzou uvedomil, že lich už viac nie je ich problémom a brána, pred ktorou stoja nepatrí Cisárstvu... Nepatrí žiadnemu zo známych kráľovstiev, rovnako, ako nepatrí Wodenovi, ktorý nie je súčasťou tohto sveta. Spomenul si na semináre venované legendám Danusu, popisujúce vysnený svet a bájne spoločenstvá, ktoré vznikali a zanikali stovky, ba až tisíce rokov pred založením Cisárstva. Spomínal na spoločenstvá, ktoré uctievali božstvá, neraz prezentované bytosťami z iných sfér. Spomenul si na znak, ktorý raz videl v legende o dokonalej, ba priam až utopickej spoločnosti, znak, ktorý teraz zdobil bránu, pred ktorou spolu so svojim spomaleným kamarátom stáli. Uvedomil si, že stojí pred bájnym, v inej dobe a v inom čase legendárnym, avšak teraz až neuveriteľne skutočným mestom Exodus...

*

Avatar zanechal posolstvo zakladateľom – ponúkol ochranu, nezávislosť a nový, lepší a snáď i krajší svet výmenou za rešpektovanie spravodlivosti, princípov solidarity a vzájomnej spolupatričnosti pri jeho riadení. Na veky vekov bude mesto riadené Radou piatich, ktorá nikdy nedovolí, aby sa spoločnosť skazila bojmi o moc a nadvládu a bola to ponuka, ktorú zakladatelia nemohli odmietnuť a stali sa tak oficiálne prvými členmi veľkej Rady. Každému z piatich zakladateľov dal Avatar do daru čelenku, nehorázne škaredú bielu čelenku z rovnako ľahkého a pružného materiálu, z akého bola vystavaná tá nádherná brána, ktorá sa pri pomyslení, že to budú musieť nosiť hneď zdala o čosi škaredšia. Avatar ignorujúc ich zneistené pohľady, im pri všetkej svojej vznešenosti vysvetlil, že ide o čelenky takzvaných Sentinelov, ochrancov mesta Exodu, ako ho neskôr piati nazvali, čelenky, ktoré by v prípade vážneho ohrozenia spoločnosti či jej princípov prostredníctvom duchov Avatara ovládli jej nositeľa a prepožičali mu nadprirodzenú moc a zasiahli tak v prípade neprávosti. Rovnako, ako to vtedy vnímali zakladatelia, aj dnešní obyvatelia Exodu považujú Avatarove zjavenie za nesmiernu poctu a jeho gesto za nesmierne šľachetné, keď ľudstvu ponúkol obrovský dar a nevypýtal si zaň žiadny úplatok, s čím sa vo vtedajšej dobe nebolo kde stretnúť. Avatar stanovil, že nastávajúci členovia rady sa budú určovať v boji, dueli, v ktorom sa rozhodne, ktorý z adeptov je súcejší a schopnejší na spoluriadenie tak čistej a dokonalej spoločnosti. Budú sa stretávať v astrálnom súboji, kde ich zbraňami nebudú obyčajné kúzla a čary či hrubá sila, ale energia najčistejšia zo všetkých - astrálnej energia vyskytujúca sa vo forme matérií predurčená na tak dôležité rozhodnutia. Ako posledný dar im Avatar zanechal tabuľu Nevyslovených zákonov, ktorá obsahovala základné princípy a ideály spoločnosti, ktorá tu už čoskoro mala vzniknúť.

Zakladatelia sa celkom pochopiteľne chopili príležitosti a s odhodlaním a zanietením sa pustili do budovania spoločenstva, ktoré si budú môcť upraviť k svojmu obrazu a vytvoriť tak novú, lepšiu a možno raz až dokonalú spoločnosť. A tak sa aj stalo. Čoskoro vyrástlo okolo astrálnej brány veľkolepé mesto, ktoré si ctilo Avatara a jeho dar a patrične to dávalo najavo. Pravidelne sa konali slávnosti na jeho počesť, na námestiach vyrastali umelecké skvosty glorifikujúce Avatarovo zjavenie ešte rýchlejšie ako inštitúcie byrokratizujúce inak dokonalú spoločnosť, ľudia dodržiavali zákony a nie preto, že by museli, ale preto, že ich bolo len päť a poväčšinou sa bežných ľudí netýkali. Rovnako ako zákony, ctili si aj tradície, ktoré si mesto okolo jeho kultu behom času vytvorilo.

Veľmi výhodné sa ukázalo aj profesijné zloženie Rady. Trpaslícky podvodník združil okolo seba všetkých nádejných podvodníkov v meste, a tak sa čoskoro pospolitý ľud mohol tešiť z novej banky, ktorá s radosťou rozdávala nízkoúrokové pôžičky a následne s ešte väčšou radosťou exekuovala majetky zadlžených, ktorí si ale dom nechali zobrať s radosťou, veď napokon, bolo to pre dobro nás všetkých. Rozvoj ekonomiky však nepriniesol len výhody, ktoré so sebou prinášali banky, rozmohol sa medzinárodný obchod a to dokonca v takej miere, že na Sviatok súdržností bolo dostať mandarínky. Mesto prosperovalo, čo malo za dôsledok rozvoj služieb a remesiel od tých najmladších až po to najstaršie, ktorému sa samozrejme darilo najlepšie. Ale ani ostatní členovia slávnej päťky sa nepričinili o celkový rozvoj mesta o nič menej. Elfský mág sa staral o magický a intelektuálny rozvoj mesta, rovnako ako aj o všeobecnú vzdelanosť jeho obyvateľov a za jeho najväčší prínos sa považuje založenie Akadémie, ktorá si dodnes zachováva výbornú povesť a vypúšťa do sveta odborníkov zo všetkých známych odborov a remesiel snáď s výnimkou toľko propagovaného najstaršieho remesla, lebo ako raz jeden múdry človek povedal, kto veľa stojí, zhrbatie a pretože v tej dobe na akadémii neboli lavice, miestne radodajky ani neusilovali o teoretickú prípravu. Skrátka, miestna univerzita sa stala symbolom Exodu a akademická pôda sa dodnes teší obrovskému uznaniu a záujmu okolitého sveta. Nuž a napokon traja dobrodruhovia, ktorí síce neboli vzdelaní v žiadnej špecifickej oblasti, ale niekto musel tú banku či Akadémiu aj postaviť, že?

*

„V poriadku pán kolega, myslím, že toľko mi stačí. Ďalej nebudeme pokračovať, predpokladajme, že máte rovnako dobré vedomosti aj z neskoršieho obdobia vývoja našej spoločnosti. Mňa čaká obed, takže považujme tento váš predmet za úspešne absolvovaný...“ José sa s prívetivým úsmevom poďakoval, úctivo uklonil a s dobrou náladou vybehol z univerzity na námestie, svižným poskokom preskočil mláku, jedinú pamiatku po nedávnom daždi a zhlboka sa nadýchol. Cítil sa nesmierne uvoľnene. Vyhol sa profesorovi Lozornusovi, zložil poslednú skúšku tohto semestra a teraz ho čaká niekoľko mesiacov prázdnin a neviazanej zábavy. Od samej radosti si to namieril rovno do bordelu. Ako sa tak pomaly blížil k vyhlásenému domu šťastia a vzájomného porozumenia, začal, uvažovať, ktorú zo sympatických radodajok si dnes vyberie. Rozhodoval sa práve medzi škuľavou Ančou a jednonohou Bertou, nie obzvlášť príťažlivými, ale pre chudobného študenta finančne vyhovujúcejšími alternatívami, keď sa mu pred dverami zatočila hlava, okolie osvetlil modrastý záblesk a dvere sa pred očami zdeformovali do nešpecifikovateľného tvaru a v bezvedomí padol na zem.

*

Stratiac pojem o čase, nemajúc predstavu o mieste, zobudil sa José v lese plnom škaredých ľudí družne postávajúcich opodiaľ s príšernou bolesťou hlavy. José sa skoncentroval, zhlboka nadýchol a zapojil logiku mágom vlastnú, určil toho najškaredšieho z nich a vybral sa k nemu v domnení, že pravdepodobne pôjde o veliteľa skupiny a tým pádom o najadekvátnejšieho jedinca na zmysluplný rozhovor. Woden si ho prezrel od hlavy k pätám, od piet k hlave, zase od hlavy k pätám, pokrútil hlavou a usúdil, že tohto asi nepozná : „ A ty si kerý, fešák?“ ...