Neznesiteľná páľava dopadá na slnkom zaliaty kraj divokého severu, rozvášnené vlny sa trieštia o skalnaté pobrežie tejto bohom zabudnutej zeme a nad tým všetkým sa rozkladá dlhočízny tieň postavy bezradne stojacej na rázcestí, márne sa pokúšajúcej rukou zakryť svoj obličaj pred oslepujúcim jasom denného svetla. Postava stratená v obzore nekonečných možností, utopená v mnohorakosti dosiaľ nepoznaného sveta...
Albert Kováč sa rozhodol vytiahnuť nahodené siete a zožať tak úrodu svojej celodennej práce, avšak prázdnotou civiace oká sietí ho rýchlo uviedli späť do reality. Nedá sa nič robiť, zas to nevyšlo, ale nič to, Berco bol pokojný. Vedel, že raz príde ten vytúžený okamih, a nejaká rybička sa mu z ľútosti do tej siete zamoce. Vedel, že nemá zmysel sa sťažovať a sám pred sebou obhajovať svoju neschopnosť, osud rybára si vybral sám od seba a bez nátlaku verejnosti. Od nepamäti sa totiž Kováčovci živili čiernym remeslom (a Kováčičky najstarším remeslom) a z generácie na generáciu si predávali nadobudnuté skúsenosti a tajomstvá kovariny. Všetko to začalo u Bercovho pradeda, ktorý si tvrdou drinou doslova vypotil rešpekt a úctu na poli kováčskom. V jeho šľapajách pokračoval Bercov ded, ktorý umeniu priučil aj svojho syna. A potom sa to všetko pokazilo. Narodil sa malý Berco a štyri generácie kováčskych majstrov na neho túžobne upínali zraky v nádeji na nový prírastok k rodinnému remeslu. Berco však akosi nenapĺňal predpoklady a nádeje do neho vkladané. Berca to odmalička ťahalo k rybám. A ako sa vraví, srdcu neporučíš. Ani Berco neporučil a odhodlal sa ísť za svojím vytúženým cieľom a rozhodol sa stať rybárom. Praded dostal infarkt, ded zlatú žilu a otec zápal spojiviek. Berco bol vydedený a vyhodený z pohodlia a tepla dymom začmudenej chajdy a bol odkázaný sám na seba v divokom kraji nedostupného severu. Našťastie ho zaujalo rybárske remeslo, takže o potravu mal vystarané. Berco prežil tri roky na malinách a čučoriedkach, nakoľko bol ešte mizernejší rybár ako kováč. Nakoniec sa mu podarilo nájsť nešťastnicu, ktorú dohnal až k oltáru a splodili krásnych troch kováčikov. A odvtedy sa deň čo deň vyberal k moru chytať ryby. Napokon, mal zodpovednosť za tri hladné krky malých Kováčovcov...
Opäť raz bez úlovku, pobral sa Albert zdrveným krokom domov a rozmýšľal, akú výhovorku si vymyslí tentokrát. Tornádo mu už žena neuverí a útok ekologických aktivistov použil minule. V zamyslení kráčajúc, uvidel na rázcestí stojaceho človeka. Odhadol ho na muža stredného veku, pomerne bohatého, usudzujúc podľa zlatom vyšívaného kabátca. Prichodil mu akýsi bezradný, nuž vybral sa k nemu, však za dobrú radu sa ešte stále platí.
„Nak vám zdravíčko slúži vznešený pane, móžem vám dajako pomoci?“ ponúkol sa rybár v úctivej poklone. Muž vytrhnutý zo zamyslenia nedôverčivo na neho zažmúril a rukou sa stále pokúšal chrániť svoju tvár pred jasným svetlom, neúspešne pochopiteľne. Keď sa Albert nedočkal odpovede, naviazal na predchádzajúcu otázku voľnou, neviazanou konverzáciou.
„Ale je dneska pekný deň, čo? Slnko páli jak šalené... Šecky ryby mi odohnalo, koťuha, hehe...“
Bercovi sa znova nedostalo odpovede a začínal už byť trochu nervózny. Prešľapoval na mieste, pískal si nejakú odrhovačku ( pravdepodobne Final Countdown) a kde tu hodil očkom na muža stojaceho proti nemu. Muž nespúšťal z neho zrak, stále v rovnakej grimase na neho hľadel s nedôverou a pohŕdaním.
„Hehe, no nič to, tak, hádam, už aby som aj išol, hehe“ rýchlo sa pozdravil potiaci rybár , okázalo sa uklonil, otočil na päte a už už sa mal na odchode, keď ho muž zastavil otázkou: „Kde presne sa nachádza Cisárske mesto?“
Rybár sa strhol, rýchlym pohybom hlavy pozrel na muža a vydal nezrozumiteľný neartikulovaný zvuk, ktorý mal predstavovať úctivú prosbu o zopakovanie otázky. Znelo to nejako takto : „ He?“
Muž zvraštil obočie, našpúlil pery a postavil sa do mierneho záklonu v snahe dodať svojej osobe dojem dôležitosti, čo sa mu vlastne aj podarilo. Rybár sa rýchlo spamätal, premietol si posledných par sekúnd a náhlivo sa dal do vysvetľovania: „ Cisárske mesto? Asi myslíte Wodenhajm. Alebo Wodenvarosz, podľa teho, z kerej strany tam idete, hehe. Nuž ale pred pár dňami bolo obsadené pánom cárom, jak sa nemýlim, a teraz na mojdušu nevím, jak sa to mesto zove...“
„Cisárske mesto“ odpovedal mu muž.
„Aha, no može byť, mne je to vlastne šumafuk. Ako rybára ma zamestnať nechceli, nuž možem sa ja na nich vysrať aj s celým mestom...“
„ Kadiaľ?“ spýtal sa trochu netrpezlivo zbohatlík, prevrátil očami a hlasne si vzdychol.
„ No to víte vedúci, to je veľmi ťažká doba teraz. Tam sa vám teraz neoplatí jezdiť.. Není tomu tak dávno čo sem pritáhli cisárski a v krvavej bitke mesto naruby prevrátili.. Bol som tam v tú dobu, prisám fakt. Ale povím vám, Wodena len tak ľahko nedostali... Ba veru ... Woden im uletel aj s mágom na pekelnom stroji a tí mu len päsťami mohli hroziť. A potom začali robiť v meste čachre...“
Potom, čo cisárstvo v krátkej bitke prelomilo obranu mesta, samotné obsadenie bolo už len otázkou času. Woden síce Cisárstvu unikol, na tom však veleniu pramálo záležalo. Z Wodenovho honosného prístrešku si koroner urobil veliteľstvo vojenského štábu a začal vydávať rozkazy. Ako prvé nariadil vysťahovať obchod a zhabať všetok tovar, čo dnu nájdu. Po obchodníkovi Jonatánovi však už nebolo ani slychu ani vidu a na mieste obchodu našli len prázdnotou zívajúcu budovu. Felčiar bol dočasne zadržaný a naverbovaný do poľnej chirurgie jej Cisárskeho veliteľstva, kde mal liečiť vojakov zranených v boji o mesto. Ukázalo sa to ako veľmi netaktický ťah, keď počet padlých počas liečenia začal prevyšovať počet tých, čo zahynuli behom bitky a tak bol doktor priradený do nemocničného krídla pre neľudí a konečne sa začali dostavovať požadované výsledky. Cisárstvo vybudovalo v meste vnútornú hradbu, ktorá oddelila administračno-obchodnú časť od zbytku mesta a vydal nariadenie, v ktorom priradil jednotlivé časti konkrétnym skupinám ľudí. V administratívnej časti sídlil veľkomožný pán koroner, cisársky správca, ktorý sprevádzal armádny zbor a behom pochodu pôsobil ako styčný a zásobovací dôstojník. Ďalej bola táto časť mesta určená pre privilegovanú vrstvu, cisársku armádu a v podstate celý vojenský aparát. Vonkajšia časť sa ďalej delila na ďalšie dve úrovne. Jednou bola domová zástavba, kde mali právo bývať len Občania cisárstva a druhú úroveň vonkajšej časti tvorili drowská čajovňa a matka príroda. V tejto časti bývali drowovia, goblini, krysy a iný odpad. Mágska veža, bývalý chrám a Glamrillská ambasáda boli uzavreté a zneprístupnené verejnosti.
„Áno, áno, to je veľmi pekné... Ktorým smerom?“ pýtal sa už teraz netrpezlivý muž nervózne preplietajúc prstami a mierne zaklonený postoj a zdvihnutú bradu vystriedal bežnejší, ale o to pohodlnejší postoj obyčajného človeka.
„Uff, no jak sa to vezme... Podľa teho, z kerej strany tam pojdete... Ale ja bych tam nechodil... To mesto není dobré, tam nemajú robotu pre poctivých ľudí ako ste vy či ja.. Tam nemajú robotu ani pre takých darebákov ako sa mágovia či tí noví mnísi... Tfuj tfuj...“ odpľul si rybár a prežehnal sa. „ Ozaj, už som vám vyprával, jak biedne dopadli pán velekňaz aj s pánom mágom?..“
Osud mága bol a stále je nejasný. Čo sa však vie je, že mág sa teleportoval bohvie kam a svoju vežu už celkom určite potrebovať nebude. Cisársky koroner nechal urobiť odborný posudok a zistil, že pôda na ktorej mágska veža stojí nie je podmočená ani iným spôsobom znehodnotená a môže tak slúžiť účelom Cisárstva. Chrám ostal, rovnako ako veža mága, opustený po tom, čo veľkňazovi Rastyslafovi prestal voňať kňazský chlebíček a vôňa celibátu sa mi čoraz menej páčila po tom, čo spoznal vôňu ženského tela. A navyše, kňazi museli odvádzať takzvanú klerikálnu daň svojmu rádu zo ziskov z osobných aktivít a to bolo vzhľadom na klesajúcu cenu sóje na trhu neúnosné. Rastyslaf vystúpil z rádu a svoj honosný chrám nechal k úžitku Cisárstvu. Glamrillská diplomatická misia bola odvolaná po tom, čo Glamrill utŕžil hanbu na medzinárodnej scéne, keď sa prevalilo, že mág z ich vlastných radov a vodca misie prepadol pokušeniu a temným nástrahám nekromancie. Našťastie za záhadných okolností zmizol ( povráva sa, že sa utopil v bažinách, alebo sa stal obeťou nejakého diviačika) a tak sa celý problém podarilo Glamrillu zahmliť.
„To všetko je pekné, ale kadiaľ sa tam dostanem?“ už nič nedbajúc svojho váženého pôvodu, významného postavenia a predpísanej etikete, sedel teraz zúfalý unudený muž na balvane blízko cesty a podopieral si hlavu oboma rukami.
„Noo, to máte ešte ďaleko mój pane, ale čo by ste tam aj robili? Ja vám vravím, to není dobré mesto pre poctivého rybára... A to nevravím o tom, čo šecko sa začalo diať po tom, čo veľkomožného pána prefekta zavolali z Cisárstva...“
Keď sa situácia v meste trochu ustálila, občania upokojili a goblini s drowmi umravnili, bolo všetko pripravené pre príchod nového prefekta na ďaleký sever. Prvú vec, čo prefekt vo svojom novom meste vykonal bolo, že strhol tabuľu Wodenhajm/Wodenvarosz a nechal najbližšieho sedliaka pripevniť nad bránu nápis Cisárske mesto. Hneď potom nechal verejne vyhlásiť Výnimočný stav, pripevniť vyhlášku na vývesné tabule, koronerovi a administrácii odovzdal odvolávací list a nechal si na veliteľstvo dopraviť svoje obľúbené kreslo. Ešte sa však neposadil. Ešte nie, ešte mal neodkladnú prácu, ktorá musela byť vykonaná. Nechal spísať vyhlášky, ktorými stanovil špeciálne dane zvlášť pre občanov, zvlášť pre neľudí, ku ktorým nechal zaradiť elfov a trpaslíkov a napokon pre drowov, amazanoky, goblinov, polorkov, orkov a trollov a vlastne všetky ostatné rasy, ktoré nehodlal považovať ani natoľko hodné, aby boli zaradené čo i len medzi neľudí. Pre Cisárske mesto a prefekta, ktorý mu vládol, boli všetky tieto zarovno so zvieratami... Nič viac, nič menej... Proste zvieratá... Medveď, veverička, drow, goblin.. aký je tam rozdiel?
Ďalej nechal zriadiť a pripraviť špeciálnu budovu určenú pre zástupcu významnej obchodnej spoločnosti v Cisárstve, ktorá získala kontrakt na ťažbu, spracovanie a dovoz vzácnych kovov z nehostinného severu do Cisárstva. Prefekt nechal vybudovať aspoň provizórny prístav, aby sprístupnil nové možnosti a uľahčil tak prepravu bohatstva severu do civilizovanejších kútov veľkolepej Cisárskej ríše.
Otvoril mesto remeselníkom, obchodníkom a všetkým, ktorí si chceli poctivou prácou zarábať na živobytie alebo len proste hľadali nové možnosti. Uzavrel ho pred všetkými, ktorí znamenali potenciálnu hrozbu a mohli ohroziť dôležitú rolu, ktorú prišlo Cisárstvo na sever zohrať. A za bránami mesta sa s týmito kruto a bezohľadne porátal... Odstránil všetky nebezpečné živly, „prečistil“ jednotlivé rasy od konfliktných a problémových jedincov a potom aj im, už oslobodeným od rušivých elementov, sprístupnil mesto a výhody, ktoré ponúkalo občanom Cisárstva. Iste, stále sa našlo a doteraz nájde zopár skupiniek rebelov, ktoré nenechávajú mesto pokojne spávať a neustálym tlakom sa snažia dosiahnuť svoje, menšie či väčšie ciele. Avšak poslednú dobu, necelé dva mesiace po obsadení mesta, tlak „partizánskych“ skupín je stále silnejší a rebeli o sebe čím ďalej, tým nástojčivejšie nechávajú vedieť. Ba čo viac, zdá sa, že obchodné cesty, ktoré nechal prefekt vybudovať a prístav, ktorý nechal vztýčiť, sa pomaly ale isto prestávajú páčiť tamojším druidským kruhom a novodobé výdobytky civilizácie sa stali tŕňom vi ch oku. Ešte za Wodenovej éry tolerované mesto a bezpečné cesty sa čoraz častejšie stávajú terčmi útokov miestnych amazoniek, ktoré dovtedy o svojej prítomnosti nedávali nijak obzvlášť významným spôsobom vedieť. A pri druidoch to nekončí. Zavedenie lodnej prepravy prilákalo do oblasti rôzne pochybné typy, ktoré získali v lodiach prepravujúcich tovary z Cisárstva vidinu možného (a predovšetkým ľahkého) zisku a začali sa tak formovať všakovaké nedôveryhodne pôsobiace skupinky akýchsi pirátov, ktorí prepadávajú lode a snažia sa takýmto spôsobom obohatiť. A vlastne, keď už sme pri tom, aj goblini sa zdajú byť čoraz nepokojnejší a nehovoriac o tom, že prebehnuvšia vojna prilákala do oblasti mnoho pochybných mágov holdujúcich nekromantksým praktikám a drowovia sa s nimi celkom určite potajme stýkajú, paktujú spolu a spriadajú siete proti Cisárstvu a prefektovi. Vskutku, prefekt ma nezávideniahodnú situáciu. Tlak na mesto je obrovský, prichádza zo všetkých strán a neustále sa stupňuje, ale je to dobrý chlap z hrdého rodu a hoci niektoré jeho praktiky sú takpovediac drsné a rozum sa nad nimi pozastavuje, nutno povedať, že všetko robí len z odhodlanosti verne slúžiť Cisárstvu a svojej vlasti ( a tučnému honoráru, ktorý dostal ako odškodné za všetky stratené príležitosti, ktoré premárnil cestou na barbarský sever)...
„Aaa, preboha!! Stačilo! Dosť! Nemôžete mi povedať, kadiaľ mám ísť od toho vyje.. do toho mesta?!“ nevydržal zúfalec bezohľadne trýznený Albertovou rečou...
„ A kamže to chcete ísť?“
„ Tam kde nemajú radi rybárov..“ s vypätím všetkých síl sa ovládol zbohatlík
„ Jaaj, no to sa zlého pýtate pánko mój... to ja vám neviem presne povedať... ale ja by som išiel doprava... No nič vzácny pane, majte sa tu pekne, nebudem vás zbytočne zdržovať... Boh s vami...“